Všetci máme rovnaké potreby

Keď si odmyslíme diagnózy, zostane tam len človek. A my ľudia sa síce líšime fyzickými črtami, či povahami, ale základné potreby máme všetci spoločné. Potrebu bezpečia, prijatia, potrebu byť videný, vypočutý a niekam patriť.

Dieťa, ktoré v triede kričí, nemá „špeciálnu potrebu vyrušovať“. Má ľudskú potrebu byť videné. Dieťa, ktoré sa uzatvára do seba, nemá „špeciálnu potrebu ignorovať nás“. Má ľudskú potrebu cítiť sa v bezpečí.

Nálepky nám niekedy zakrávajú človeka

Nechápme sa zle. Odborné posúdenia a diagnózy majú svoje dôležité miesto. Pomáhajú nám lepšie porozumieť tomu, ako môže človek prežívať svet a akú podporu môže potrebovať. Problém je, že niekedy nálepka „špeciálny“ pôsobí ako ďalší šum. Zakrýva nám toho konkrétneho malého človeka. Nálepky nie sú objektívnym obrazom skutočnosti, sú to často len označenia, ktoré sme si vytvorili, aby sme spracovali vlastnú bezmocnosť z toho, že niekomu nerozumieme.

Inklúzia začína v nás

V našej materskej škole sa učíme, že inklúzia sa nezačína pri dieťati, ale pri tom, ako sa učiteľka správa k sebe. Keď uvoľním ten svoj vnútorný zverák – ten tlak, že musím presne vedieť, do ktorej škatuľky dieťa patrí – niečo sa zmení. Keď si dovolím uvidieť svoje vlastné limity a potrebu pokoja, zrazu uvidím, že dieťa predo mnou túži po tom istom.

Ľudia sú jednoducho ľudia

Každý z nás je jedinečný, unikátny a pestrý. Ak začneme namiesto „špeciálnych potrieb“ vnímať „ľudské potreby“, uvoľníme cestu k tomu skutočnému videniu. Pretože v momente, keď sa na seba pozrieme bez nálepiek, dieťa pozrie na mňa a ja naňho. Vidíme, že sa vidíme. A to je presne to, čo buduje zrelú a ľudskú spoločnosť.

 

Marta Blaško

 

Projekt podporila Nadácia Volkswagen Slovakia vďaka dvom percentám z daní.